Redakcia Basket.sk
sport.sk
Bratia Rančíkovci ovládli dianie v slovenskej aj českej najvyššej súťaži basketbalistov. Starší Martin bol hlavnou postavou bratislavského Interu na jeho ceste za majstrovským titulom. Mladší Radoslav zažil triumfálny návrat do Nymburku, ktorému zabezpečil desiaty titul a za perfektné výkony si vyslúžil cenu pre najužitočnejšieho hráča ligy.
MARTIN:„Obaja sme draví a súťaživí“
Zo slovenského zlata sa tešil o tri dni neskôr ako jeho brat z českého. Ani krvácajúca tržná rana na čele ho nezastavila, aby svoj tím doviedol k triumfu, ktorý si podľa vlastných slov cení ešte o čosi viac ako titul z kvalitnej talianskej ligy.
Stíhali ste zaregistrovať počas vyhecovaných finálových stretnutí, že vás v publiku povzbudzuje rodina a v poslednom zápase aj brat? „Jasné. S bratom sme boli takmer v dennom kontakte. Vedel som, čo sa odohráva v Česku, celá tá kauza okolo Prostějova a skráteného finále s Nymburkom. Takisto on sledoval situáciu u nás a finálovú sériu Interu s Komárnom.“
Ako často s Radom rozoberáte basketbal? Je to tak, že na rodinných stretnutiach u Rančíkovcov je témou číslo jeden? „Vôbec nie. V sobotu, keď sme vyhrali, boli mamine narodeniny. V nedeľu, deň po zisku titulu, sme boli s rodinami na spoločnom obede. Možno prvých dvadsať minút sme sa bavili o finále, ale potom sme už riešili bežné rodinné veci, zhovárali sa o deťoch. Samozrejme, že ak niekto dostane ponuku, to spolu rozoberáme. Ale basketbal u nás určite nie je téma číslo jeden.“
Radíte si navzájom? „Ale áno. Brácho vždy keď dostane ponuku, tak mi volá. Rozoberáme pre a proti, čo bude preňho najlepšie. Je to jeho kariéra, on si ju tvorí a vždy si musí utvárať podmienky, ktoré budú preňho čo najlepšie. Takisto ja. Musím sa rozhodovať, čo bude najlepšie pre mňa, pre rodinu. Takže toto konzultujeme.“
Povestné sú vaše šarvátky na tréningoch, keď ste ešte boli mladí chalani. Zostalo vo vás niečo z vtedajšej rivality? Ešte stále sa hecujete? „Obaja sme veľmi súťaživé typy. Jeden na jedného už spolu dávno nehráme, lebo párkrát to naozaj vyústilo do problému a nebolo to bohvieaké. Ale špičkoví športovci musia byť súťaživí! My máme v sebe obaja dravú energiu a súťaživosť. Nikdy to však nezašlo do extrému, chápali sme to ako súčasť tréningu, boli sme schopní potľapkať sa po pleci a šli sme ďalej. Keď sme spolu hrali zápasy, vždy sme spolu ťahali za jeden koniec povrazu.“
Spolu ste sa stretávali iba v reprezentácii. Neuvažovali ste, že by bolo pekné zahrať si na sklonku kariéry v rovnakom klube? „O tom sa nejako nebavíme. Po toľkých rokoch strávených v profesionálnom športe si uvedomujeme, že je to biznis a každý z nás bude hľadať tie najlepšie podmienky pre seba a pre svoju rodinu. Bolo by to pekné, ale ak sa to nestane, tak sa to jednoducho nestane.“
V uplynulom ročníku ste sa tesne minuli v Interi, keď ste krátko po bratovom odchode do Nymburku ako 34-ročný debutovali v extralige. Viete si predstaviť, že by to nebola vaša jediná sezóna na Slovensku? „Úprimne povedané, užívam si dozvuky po sobote. Ešte som sa nad tým nezamýšľal, ani s manželkou som to nepreberal. Nekomunikoval som ani s mojím agentom. Určite budem túto tému s nimi rozoberať, ale momentálne na to nemyslím. Potrebujem si trochu oddýchnuť.“
Pre mladších chalanov ste boli nielen spoluhráč, ale tiež učiteľ. Čo sa musia priučiť, aby mohli vo svojich kariérach zamieriť nahor? „Je to o prístupe. Nielen k zápasom, ale predovšetkým k tréningu. Tam som videl najväčšie rezervy. A potom individuálne sebazaprenie. Väčšina z nich nemá presnú predstavu, koľko musí športovec obetovať pre šport, aby to niekam dotiahol, a čo musí odkladať nabok. Chcú byť úspešní, ale chýba im táto predstava. Lenže ako sezóna napredovala, začali vnímať veci inak. Sami už cítili, kedy je čas prestať so srandičkami a plne sa koncentrovať. Určite sa aj oni čosi naučili. Pomohlo, že prišli Marlon Garnett a Alando Tucker, ktorých prístup bol veľmi podobný môjmu. Alando sa mi podobal aj tým, že prezentoval svoje emócie. Nespokojnosť alebo spokojnosť. Chalani videli, že nie som len ja blázon, čo si myslí, že takto to má byť, keď prišiel vynikajúci hráč so skúsenosťami z NBA, ktorý mal rovnaký pohľad na vec. Ono totiž platí, že ako sa trénuje, tak sa potom aj hrá.“
VIZITKA MARTINA RANČÍKA NARODENÝ: 5. júna 1978 v Nitre VÝŠKA: 204 cm HMOTNOSŤ: 102 kg POZÍCIA: krídlo/pivot KLUB: BK Inter Incheba Bratislava PREDCHÁDZAJÚCE PÔSOBISKÁ: Meridiano Alicante (2010), Caja Laboral Vitoria (2010), CB Bilbao (2010), MMT Estudiantes Madrid (2008/09), B.C. Olympiakos Pireus (2005), Fortitudo Bologna (2004/05), Olympia Miláno (2001 – 2004). ÚSPECHY: majster Talianska (2005), majster Slovenska (2013), dvojnásobný najlepší basketbalista Slovenska.
RADOSLAV:„Hrať s bratom by bolo svetové“
Na začiatku sezóny nemal angažmán, preto sa rozohrával v Interi. V extralige stihol dve stretnutia, kým sa dohodol s Nymburkom. V Česku sa najprv stal otcom, potom českým majstrom a aj najužitočnejším hráčom. V sobotu v Komárne spolu s otcom Vladimírom vášnivo povzbudzoval svojho brata Martina.
Keď ste sledovali Martina v žlto-čiernom drese, spomenuli ste si na chvíle, ktoré ste v úvode sezóny v rovnakých farbách strávili vy? „Určite som pomyslel na to, ako som prvé dva zápasy sezóny odohral za Inter a odzrkadlilo sa to aj na tom, že som mu fandil. Malo to, samozrejme, veľa spoločného s tým, že brácho hrá v tomto klube. V každom prípade som rád, že mi dali v úvode ročníka šancu rozohrať sa.“
Mali ste 33 rokov, keď ste debutovali v extralige. Viete si predstaviť návrat do slovenskej najvyššej súťaže niekedy v budúcnosti? „Všetko je možné. Nikdy nezatváram žiadne dvere. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.“
Prvou voľbou bude ale asi Nymburk, kde ste zažili fantastickú sezónu, však? „Neviem, ako to dopadne. Rokovania s Nymburkom sú už na ceste. Uvidíme, za akých podmienok mi ponúknu kontrakt a podľa toho sa zariadime.“
V drese českého suveréna ste opäť zažiarili, odohrali ste jednu z najlepších sezón v kariére. Čo za tým hľadať? „Pohodu a pokoj. No a tiež úžasné zázemie doma. Ťažko sa to opisuje, človek chytí takú slinu a drží ho to celú sezónu. Mohol som hrať uvoľnene, nemusel myslieť na nič iné, a mohol som to nechávať na inštinkt.“
V čom je Nymburk taký špecifický, okrem o čosi vyššieho rozpočtu, že sa v tomto regióne stal jasnou jednotkou? „Okolo klubu sa pohybujú ľudia s veľkým entuziazmom. Basketbalu dávajú ozaj všetko. A je to vidieť. Podmienky pre hráčov sú na neuveriteľnej úrovni, takže sa môžu koncentrovať len na to, čo treba spraviť na ihrisku. A to je veľmi dôležité! Hráči sa nemusia báť, či prídu peniaze včas, alebo či príde niekto opraviť chladničku, ak sa pokazí. Môžete sa plne koncentrovať len na basketbal a to je obrovský rozdiel pre hráča.“
Ste najužitočnejší hráč (MVP), čo pre vás toto ocenenie znamená? „Určite veľa. Stať sa najužitočnejším hráčom podľa trénerov a hráčov je pre mňa veľká česť. A je to aj zadosťučinenie za to, čo som odviedol na ihrisku a aj za to, ako sa staviam k svojej práci a kariére. V prvom rade sa ale musím poďakovať mojim spoluhráčov a trénerom, ktorí ma postavili do pozície, že som mohol získať toto ocenenie.“
Vy ste mladší z bratskej dvojice, bol pre vás brat niekedy vzorom? „Určite som sa od neho čosi naučil. Veď hrával v kvalitných súťažiach. Vždy, keď som sledoval jeho zápasy, pozeral som sa, čo robí, a ako to robí. To mi určite niečo dalo pre moju ďalšiu kariéru.“
Hrávali ste spolu len v reprezentácii. Zamýšľali ste sa, aké by to bolo hrať bok po boku celú sezónu na klubovej úrovni? „Určite by to bolo svetové, zahrať si bráchom v jednom klube celú sezónu a nie iba pár zápasov. Ťažko však povedať, či je to vôbec reálne. Možno neskôr, pred koncom kariéry, keď sa už budeme pomaly vracať domov, a budeme mať šancu zahrať si niekde spolu, zrejme by sme to využili. Ale či sa to naozaj stane? Bol by som len rád.“
VIZITKA RADOSLAVA RANČÍKA NARODENÝ: 6. októbra 1979 v Košiciach VÝŠKA: 207 cm HMOTNOSŤ: 105 kg POZÍCIA: krídlo/pivot KLUB: ČEZ Basketball Nymburk PREDCHÁDZAJÚCE PÔSOBISKÁ: BK Inter Bratislava (2012), BC Azovmaš Mariupol (2011/12), Galatasaray Istanbul (2009 – 2011), Benetton Treviso (2008/09), ČEZ Basketball Nymburk (2005 – 2008), ALM Évreux Basket (2004/05), Chalons-en-Champagne (2003/04), Paris Basket Racing (2003), JL Bourg-en-Bresse (2003), CSP Limoges (2003), Istra Pula (2002/03). ÚSPECHY: štvornásobný majster ČR (2006, 2007, 2008, 2013), najužitočnejší hráč (MVP) českej Mattoni NBL (2013), trojnásobný najlepší basketbalista Slovenska.
OTEC VLADIMÍR:„Občas si nechajú poradiť“
Vladimír Rančík, okrem toho, že je otcom skvelého bratského dua, je aj bývalý výborný hádzanár a špičkový medzinárodná rozhodca. Športový vzor mali teda Martin s Radoslavom aj doma.
Akí boli Martin a Radoslav, keď boli malí? „Boli to dvaja šintri a museli sme sa pekne obracať, ak sme ich chceli ustrážiť. Kým vyrástli, robili všetko, čo sa dalo: futbal na ulici, hokej, basketbal, chodili plávať. Telocvičňa bola ich svet. Manželka ich do nej často brávala, keďže ja som bol s reprezentáciou často vonku. Všetok čas trávili športom.“
Takže do tréningu ste ich nútiť nemuseli? „To určite nie! Ich nikdy nebolo treba nútiť do žiadneho pohybu, či už pri športe alebo vo voľnom čase.“
Domov opustili v mladom veku už ako stredoškoláci. Nemali ste ako otec obavy? „Manželka hrala basketbal, ja hádzanú, takže filozofia športu bola v rodine zakorenená dosť hlboko. Tým, že sme chalanov poznali, vedeli sme ako vyrastali, čo v nich je, videli sme ich povahy, nemali sme absolútne žiadny dôvod, aby sme im nedôverovali. Keď odchádzal Maťo, zavolali si ma na Matadorku na výbor a začali mi spomínať všetky negatívne prípady, ktoré dovtedy mali, aby neodchádzal a predĺžil kontrakt. Odpovedal som im, že je mi ľúto, ale ja svojho syna poznám a verím mu. Takisto odišiel aj Radko.“
Sám ste boli špičkový športovec. Čo ste im radili? „Dosť sme sa rozprávali, najmä už keď dorástli do dorasteneckého veku, čo znamená venovať sa športu profesionálne, čo to znamená pre ich život, najmä vo vzťahu ku kamarátom, k rôznym akciám, na ktorých sa nebudú môcť zúčastniť, lebo budú mať šport a tréningy. Povedal som im, že ak chcú šport robiť naozaj dobre a raz sa ním živiť, musia tomu podriadiť naozaj všetko. S takouto filozofiou odchádzali do cudziny. Vedeli, čo ich čaká. Až s odstupom času som sa dozvedel, že v mladšom veku ich to stálo aj zopár slzičiek. Tá prítulnosť otca a mamy v začiatkoch, keď boli vystavení tlaku nového prostredia, chýbala.“
Chodia si k vám ešte po radu? „Už ani nie. Ešte pri zraneniach sa im snažím nejako pomôcť, lebo sám som si tým prešiel. Bavíme sa už len o veciach, ktoré sú možno trochu koncepčné. Ja sa zas basketbalu nerozumiem až toľko, ako oni, takže je ťažké im radiť. Ešte vždy sa ale nájde téma alebo oblasť, v ktorej mám viac skúseností a niekedy si dajú aj poradiť.“
Aký je to pocit vidieť ich vybojovať zlato? „Je to úžasný pocit. Vychádzam z toho, čo som sám zažil ako profesionálny športovec. Viem, koľko to stojí námahy, driny a sebazapierania. V prípade Maťovom i Radovom prišli na konci sezóny zranenia a to je to najhoršie. Museli s tým hrať, nemohli to nechať len tak. Viem, čo to obnáša a mal som aj ja slzy na krajíčku. Som rád, že sme ako rodina napísali takúto kapitolu histórie, lebo neviem, či je v Európe druhá taká rodina, ktorá v jednom roku dosiahla dva majstrovské tituly v dvoch krajinách.“
Komentáre k článku