Hlavnou témou víkendového kola extraligy mužov sa nestalo prekvapujúce víťazstvo Banskej Bystrice na palubovke Svitu. Ani opakovaný excelentný výkon Richarda Grznára v drese hostí. Nehovorí sa ani o lídrovi bratislavského Interu Nenadovi Milošovičovi, ktorý odvádza od zápasu k zápasu vo farbách úradujúceho majstra neoceniteľné služby. Dokonca ani o skvelej dráme v Handlovej. Tú rozlusklo až predĺženie. Najviac sa diskutuje o predstavení rozhodcov v Spišskej Novej Vsi, kde sa predstavila Prievidza. Trojicu arbitrov nepodržala ani komisárka zápasu.
Oba tímy vystavili trojici mužov v sivom (nevýrazný bol aj ich výkon na palubovke) jednoznačný rezultát. Anton Šarišský, Ján Kovalčík a Tomáš Kiss dostali päťky, ktorú by si zaslúžila aj komisárka Danica Luxová. O tom, čo sa stalo, sme písali na inom mieste. Tu skúsme hľadať príčiny daného stavu a východiská.
Našim cieľom nie je popraviť kvarteto previnilcov. Každý sa dopúšťa omylov. Robia ich hráči, kluby i médiá. Chybou by však bolo strkať hlavu do piesku, hľadať výhovorky a nepoučiť sa. Pravdou je, že ťažko hľadať v uplynulých sezónach zápas, ktorého výsledok by rozhodcovia ovplyvnili. Znechutenie hráčov, trénerov a fanúšikov je však až príliš častým javom. Pokiaľ by sa sťažovala iba jedna strana, môžeme to brať ako malosť porazeného tímu. Až príliš často sa sťažujú aj tí na strane víťazného mužstva.
Čo je vlastne vyčítané slovenským arbitrom? Okrem občasných fatálnych chýb najmä často chýbajúci cit pre hru a rozkúskované zápasy. Príliš sa stávajú stredobodom pozornosti namiesto toho, aby vystupovali v zápase ako servis. Ani v reštaurácii nemáte radi povýšeneckého a arogantného čašníka. Skúste si porovnať šarm a úsmevy euroligových rozhodcov pískajúcich v radikálne iných podmienkach. Skúste mať za chrbtom tisícky rozvášnených „grobarov“, chuligánov Panathinaikosu zo skupiny Gate 13 alebo futbalových fanúšikov istanbulských Fenerbahce a Galatasarayu. Naši rozhodcovia však akoby mali problém dostať sa s hráčmi a trénermi na jednu vlnovú dĺžku. Hoci basketbal je univerzálnou rečou, u nás tieto dve skupiny hovoria akoby rozdielnymi nárečiami. „Rozhodca môže pokaziť dobrý zápas, ale ak je úroveň stretnutia slabá, nepomôže mu ani dvadsať rozhodcov,“ tvrdí prezident Združenia basketbalových rozhodcov (ZBR) Dušan Hricišin. Práve tu vidíme jeden zo zárodkov pre Slovensko typického alibizmu. Je to rovnaké, ako keď si mladý hráč povie: „Načo sa budem snažiť, hrať budú aj tak lacní Američania.“ Podľa šéfa arbitrov je úroveň našich rozhodcov dobrá. Ďalší krok k prehnanému uspokojeniu?
Arbitri sa často schovávajú za frázu – aká liga, takí rozhodcovia. Toto ale nikoho neposunie vpred. Máme veriť tomu, že s kvalitou súťaže bude rásť aj ich osobnosť, neomylnosť a ostražitosť? Čo im potom bráni predvádzať európsku kvalitu v našej súťaži? Sú to odmeny, ktoré dostávajú? Ak sa im máli 155 eur za zápas, môžu svoj voľný čas tráviť inak. Rovnako ako si kluby urobili poriadok s hráčmi (aj s pomocou lacnej pracovnej sily zo zahraničia), musí sa ZBR vyrovnať s tými, ktorí pískajú len preto, aby pískali. Vytvára rozhodcovská asociácia dostatočne atraktívne, motivujúce a súťaživé prostredie? Odpoveďou sú počty nových záujemcov.
Rozhodcovia sú v každom športe a nielen na Slovensku často diskutovanou témou. Ak sa hovorí o hráčoch, je tu veľká šanca aspoň na zrnko pozitívneho. Ak sa dostanú na pretras rozhodcovia, neveští to nič dobrého. Kluby majú svoj barometer výkonov na tribúnach. Atraktívne a dramatické zápasy im dovoľujú veľkú časť z rozpočtov financovať zo vstupného. Ak kluby dostanú za svoje peniaze servis, s ktorým je len málokto spokojný, treba hľadať cestu k zlepšeniu. Hľadať ju však musia obe strany. Nie je dobré vidieť rozhodcov ako jediný problém slovenského basketbalu. Tým sú naďalej vzťahy a v nemalej miere aj pokrytectvo.
Komentáre k článku