Róbert Buček
basket.sk
Bez dlhoročnej práce manažéra Jozefa Paulika by Komárno sotva hralo v uplynulých štyroch sezónach trikrát o titul majstra Slovenska. Náš najskúsenejší basketbalový funkcionár sa dočkal zadosťučinenia po polstoročí. V rozhovore pre Basket.sk už 74-ročný basketbalový nadšenec hodnotí super sezónu, ale aj poukazuje na nedostatok peňazí a ďalšie problémy, s ktorými sa potyká vo svojej profesii.
Ako by ste v skratke zhodnotili najúspešnejšiu sezónu Komárna v histórii? „Od začiatku bola dosť ťažká. Zháňali sme financie, rozpočet sa znížil o jednu tretinu, to je veľká vec. Musel som poskladať nový káder za nových podmienok. Postupne sa to zlepšovalo, podarilo sa dať dokopy celkom dobrý mančaft. Je dôležité, že v ňom veľmi dobre fungovala chémia. Zariskovali sme aj v otázke trénera, pre Miljana Čuroviča to bola premiérová sezóna v pozícii hlavného kouča, vyšla mu.“
Vrásky na čele vám určite spôsobovali zranenia vašich hráčov počas sezóny. „Bohužiaľ, mali sme veľmi veľa zranení. Vypadol nám Bannister na dva mesiace. Pred finále sa zranil veľmi dôležitý hráč Kozlík, nemohol hrať ani Stojanov, takže vypadla nám lavička. Počas finálového zápasu sa zranil Bilič. Tieto veci sú negatívne, ale zdraví chalani to zvládli perfektne. Mali sme veľmi dobrú sezónu.“
Aké sú najdôležitejšie dôvody toho, že ste získali premiérový titul? „X zápasov sme vyhrali vďaka tomu, že družstvo ukázalo charakter. Mali sme mentálne veľmi silný tím a hráči mali svoju kvalitu.“
Plus treba spomenúť zásluhy T.J. Bannistera. Opäť vám vyšiel ťah angažovať vynikajúceho rozohrávača. „Počas toho, ako som desaťročia trénoval, prešli mi rukami viacerí rozohrávači, ktorí mali svoj kredit. Stredný rozohrávač je alfa a omega družstva, bez neho veľmi ťažko urobíte dobrý výsledok. Maďari používajú pre tvorcu hry slovo ‚irányitó‘, ale oveľa viac sa mi páči nemecký či anglický výraz: ‚špílmacher‘, resp. ‚playmaker‘ – viac vystihuje túto pozíciu. Z toho som vždy vychádzal, že potrebujem kvalitného ‚playmakera‘, ktorý hrá pre tím.“
Veľa sa o tom nepísalo, ale vy ste dokázali vyhrať titul bez klasického pivota. „O tom sme počas sezóny často diskutovali. Každý tréner by určite chcel mať v tíme 210 cm vysokého a 130 kg vážiaceho centra, ale treba brať do úvahy financie i kvalitu ostatných hráčov. Tréner využíval šance, ktoré mu dávali naši relatívne vysokí hráči. Výhoda Kratochvíla, Jankoviča či Biliča spočívala v tom, že vedeli strieľať aj trojky.“
Aké ste mali pocity medzi šiestym a siedmym finálovým zápasom? V tom šiestom ste doma nepremenili mečbal, Prievidza zvíťazila v druhom zápase za sebou a v rozhodujúcom dueli mala výhodu domáceho prostredia… „Priznávam, očakávalo sa, že šiesty zápas Komárno zvládne a doma ukončí sériu. Ale urobili sme tam tri obrovské chyby, ktoré vôbec nesúviseli s výkonom Prievidze. V piatok sme sedeli s hráčmi poldruha hodiny, niektoré veci sme si vyjasnili. Povedali sme si, že máme pred sebou už len jeden zápas a čo bolo predtým, na to treba zabudnúť. Buď to bude život alebo smrť. Bolo potrebné sa sústrediť na jeden jediný duel a buď to prežijeme alebo zomrieme, ale ak, tak čestne. Hráči to pochopili.“
Bude znamenať titul viac peňazí pre basketbal v Komárne? „Neverím tomu. Hoci sme skončili prví, pochybujem, že tu bude viac peňazí. Vychádzam z ekonomickej situácie v regióne. Je to tu dosť biedne, v Komárne nie sú dosť veľké firmy, investori neprídu, mali podnikatelia vám vlastné prostriedky len tak nedajú. Navyše, je zle nastavená legislatíva ohľadne financovania športu. Čaká sa, že bude zmena, no zatiaľ zmena nie je.“
Prihlási sa Komárno v novej sezóne do niektorej z európskych pohárových súťaží? „Debatuje sa o tom, zvažujeme, ale zase to závisí od peňazí. Určite by to bolo dobré pre divákov i celý slovenský basketbal. Momentálne som však v tomto smere skôr skeptický.“
Po športovej stránke by ste si teda trúfli? „Problémom sú podľa mňa len financie. Ak niekto tvrdí, že slovenská liga je slabá, nie je to pravda. Hráči, ktorí od nás odchádzajú, idú zväčša do perfektných tímov. Len za ostatné tri roky sme mali sedem hráčov, ktorí po našom odchode pôsobili v majstrovských družstvách. Pýtam sa teda, boli tu slabí hráči? Najväčší problém pre slovenské kluby je ten, že nemajú peniaze. Preto nemáme oficiálnu medzinárodnú konfrontáciu. Je to na škodu aj pre ďalší vývoj slovenského basketbalu.“
Tvrdíte teda, že slovenské basketbalové kluby nemajú šancu porovnávať sa po finančnej stránke s okolitými krajinami? „Poviem vám jednu príhodu. Pred dvomi rokmi organizovala jedna banka ‚mejdan‘, na ktorý som bol pozvaný. Bol tam pán Kelecsényi, vtedy šéf Győri Audi, čo je jeden z najlepších hádzanárskych celkov na svete. Kelecsényi sa ma opýtal, koľko nás stojí sezóna. Vtedy sme boli druhí a odpovedám mu, že okolo 200-tisíc. On na to vraví: ‚Ja sa vás pýtam vážne‘. Ja som povedal, že neklamem, je to približne 200-tisíc. Nedal sa a hovorí: ‚Nepýtam sa na mesačný rozpočet, ale na celú sezónu‘. Tak som zopakoval, že nežartujem a skutočne je to tak. Čudoval sa, že s tým dokážeme hrať. Vtedy mal Győr rozpočet tri milióny eur. Aj v basketbale sú v okolí družstvá s rozpočtom cez milión eur. Na Slovensku aj také tímy ako Prievidza či Inter, ktoré majú viac peňazí ako my, sú len odvarom z pohľadu finančných možností európskych klubov.“
Dlhé roky ste dušou a hnacím motorom komárňanského basketbalu. Hovorí sa, že najlepšie je skončiť na vrchole. Pohrávate sa s touto myšlienkou? „To isté mi hovorili, keď som sa viackrát stal majstrom Slovenska či Československa v mládežníckych kategóriách, ale aj vtedy, keď sme postúpili do extraligy. Zvažujem, že skončím, ale nie pre toto, skôr zo zdravotných dôvodov. Predsa len mám už 74 rokov a pomaly by bolo aj načase zavesiť na klinec funkcionársku kariéru.“
Máte už prípadne vyhliadnutého nástupcu, ktorý by mohol prevziať zodpovednosť za basketbal v Komárne? „Jedna vec je, čo si myslím ja a druhá vec, čoho bude schopný dotyčný, ktorý by to prebral. Boli tu aj osoby s veľkými plánmi a pri prvej prekážke zdrhli. Na Slovensku robiť šport vo všeobecnosti je obrovská drina. Úspech či neúspech závisí od veľa vecí. Nanešťastie ten, ktorý naháňa peniaze a snaží sa, aby družstvo fungovalo, naráža deň čo deň na malé či veľké prekážky. A aj v Komárne sa stretávam s typickou slovenskou vlastnosťou: závisťou. Niekto si povie, dobre Komárno získalo titul, ale koľko ich to stálo, odkiaľ majú tie peniaze. Keď im človek vysvetlí situáciu, povedia, že to neexistuje. Som z toho celého unavený, rovnako z afér, ktoré sprevádzali slovenský basketbal v predošlom období. Osobne som sa ešte nerozhodol, či končím alebo nie. Uvidíme…“
Komentáre k článku