Daniel Jendrichovskýzaložil v roku 2001 v Košiciach nový ženský basketbalový klub, ktorý sa postupom času stal jednoznačne najlepším na Slovensku a našu extraligu reprezentuje aj v európskych klubových súťažiach. V uplynulom ročníku získali hráčky KOSIT 2013 Košice jubilejný piaty slovenský titul v rade (prvý raz sa im to podarilo bez jedinej prehry) a v prestížnej Eurolige ich iba jediný krok delil od postupu do vyraďovacej fázy. Vrcholom posledného ročníka
bola zaplnená Steel aréne, v ktorej odohral slovenský majster duel Európskej ligy proti aktuálne najlepšiemu tímu Európy Spartaku Moskovská oblasť, keď vytvoril historický rekord v návštevnosti na jednom stretnutí tejto súťaže. Cesta od vzniku až po úspechy v posledných sezónach samozrejme nebola ľahká a my sme sa o nej porozprávali s generálnym manažérom KošičaniekDanielom Jendrichovským.
Priateľka Hanka a zoznamovanie sa so ženským basketbalom Daniel Jendrichovský hrával v mladosti futbal i basketbal a neskôr sa venoval i rozhodovaniu basketbalových zápasov. Práve pri pískaní sa zoznámil s Hankou Eliášovou, s ktorou sa neskôr oženil a má s ňou dve deti Michaelu a Lukáša. „Všetko bolo ovplyvnené tým, akú priateľku som si našiel. V roku 1992, keď sme sa začali stretávať, hrávala Hanka v Lokomotíve Košice. Najbližších šesť rokov som bol fanúšik a chodil som na jej zápasy. Vôbec ma vtedy nenapadlo, že by som v budúcnosti mohol v basketbale pôsobiť ako funkcionár,“ prezradil pre eBasket.sk Jendrichovský.
De
finitívne sa na ženský basketbal „namotal“ v sezóne 1998/99, keď mali v Košiciach veľmi dobre poskladané družstvo s Kuklovou, Archipovou, Škvarekovou, či Eliášovou a v pohári Liliany Ronchettiovej stroskotalo až vo štvrťfinále na talianskom Priole. „Tento ročník ma definitívne nasmeroval týmto smerom, ale najviac tomu napomohli asi ďalšie dva roky, keď sa začali finančné problémy. Viac-menej rozpustili družstvo a Hanka so Zuzkou Škvarekovou dohrali sezónu takpovediac zadarmo, no napriek tomu uhrali tretie miesto. Vtedy mi už moje podnikateľské aktivity, najmä v oblasti výpočtovej techniky a internetu, dovolili prispieť klubu nejakými sponzorskými peniazmi.“
Vznik nového klubu a prvotné problémy Už počas sezóny 2000/01 Daniel Jendrichovský usúdil, že ak chce klubu naďalej pomáhať, musí ísť o úplne nový subjekt. Preto spolu s vtedy už manželkou Hanou Jendrichovskou (zobrali sa v auguste 2000) založili nový klub DELTA V.O.D.S. Košice. „Neboli sme nástupnícky klub. Odkúpil som všetky práva i hráčky z Delta Management Lokomotíva. Všetko som to vlastne robil iba kvôli mojej manželke. Prvý rok bol veľmi náročný, lebo sme sa iba s veľkými ťažkosťami zachránili. Peňazí nebolo veľa, všetko som sa musel iba učiť a spravili sme množstvo chýb. Niektorí ľudia mi hádzali pod nohy polená a nebolo toho málo. Muse
l som poplatiť dlžoby, ktoré s nami nemali nič spoločné. Ale už v nasledujúcom ročníku to bolo lepšie. Vďaka vzťahom, ktoré mala s hráčkami Hanka, vyčistenému stolu, sa nám podarilo dotiahnuť do klubu slovenské dievčatá a poskladať dobrý tím. Až do roku 2004, keď sme získali prvý titul, sme fungovali s čisto slovenským družstvom. Odvtedy sme pridávali niečo navyše. Okolo klubu vzniklo marketingové zázemie, na čom som si dal dosť záležať a ženský basket ma tým úplne pohltil.“
Krátka zastávka pri mužskom basketbale Meno Daniela Jendrichovského sa určité časové obdobie spájalo aj s košickými mužmi. Po vypadnutí tímu do druhej ligy, vtedy už skúsený manažér žien, pomohol postaviť klub na nohy. „Prišli za mnou ľudia čo ma poznali, či by som nemohol pomôcť aj mužom, že oni mi finančne pomôžu. Podarilo sa nám klub stabilizovať a v roku 2003 sme postúpili späť do extraligy. Naša spolupráca fungovala až do predminulej sezóny, kedy som všetko predal za korunu Technickej univerzite. Nevedel som sa v mužskom baskete etablovať, hoci som mal chvíľu ambície pracovať aj v ňom a bol som i vo výkonnom výbore. Chcel som sa v plnej miere sústrediť na ženy,“ vysvetľuje 36-ročný podnikateľ svoj odchod zo Slávie.
Post generálneho manažéra a ostatné povinnosti Zatiaľ čo vo väčšin
e klubov je pozícia generálneho manažéra najvyššou výkonnou funkciou v klube a práve táto osoba má na starosti takmer kompletný chod klubu, v majstrovskom celku to funguje trošku ináč. „Stále beriem klub najmä ako svoj koníček a zďaleka to nie je hlavná náplň môjho času, jeho riadenie mi zaberá asi desať percent pracovného času. Musím sa venovať štyrom ďalším firmám, u ktorých mám eminentný záujem, aby fungovali, lebo zamestnávajú množstvo ľudí. V podstate basket je niečo, čo mi pomáha znižovať stres. Určite sa neživím basketbalom, skôr naopak moje firmy živia môj koníček.“
„Okrem realizačného tímu, mám dvoch veľmi šikovných ľudí Ivana Benninghausa a Luciu Havrillayovú, ktorí sú veľmi zbehlí vo všetkých dôležitých veciach, ktoré sa týkajú európskej ligy i domácej súťaže. Ja sa na nich môžem maximálne spoľahnúť, že všetky veci ohľadom legislatívy sú urobené správne. Osobne sa venujem podpisovaniu zmlúv a komunikácii so svojimi kolegami. Mám každý týždeň vyhradenú hodinu, kedy sa s nimi stretnem spolu s realizačným tímom a oni mi povedia, čo potrebujú riešiť. Ja sa starám aby bolo dostatok financií a aby boli načas. To, čo sme sľúbili, sme aj vždy dodržali. Ale samotný chod klubu mus
ia zvládať oni.“
Prehľad a výber hráčok Daniel Jendrichovský je známy tým, že má obrovský prehľad nielen o slovenských hráčkach doma a v zahraničí, ale aj o európskych a amerických basketbalistkách. Vďaka dobrému vzťahu k internetu začal sledovať dianie v Európe i WNBA pozornejšie už od roku 2001, kedy vznikol klub. „Niekto chodí na ryby a ja mám rád ženský basket. Na internete sa dá v súčasnosti sledovať ženská WNBA v priamych prenosoch, záznamoch i vďaka rôznym highlitom. Rovnako sledujem ako sa vyvíjajú európske ligové súťaže a vďaka tomu mám prehľad. Zo začiatku to vyplynulo z potreby, dnes sa to stalo koníčkom. Zvykol som si na rituál, že hodinu denne strávim na internete a asi 90 percent tohto času venujem ženskému basketbalu. Keď to človek sleduje pravidelne, tak tam nie je až toľko nových záležitostí a nezabije to až tak veľa času.“
Ako majiteľ a
generálny manažér klubu má Jendrichovský vždy posledné slovo pri angažovaní posíl. Najdôležitejší je vždy pre neho pomer ceny a výkonu každej hráčky. „Vždy vyberáme hráčky v spolupráci s trénerom, ale konečné rozhodnutie zostane vždy na mne. Jedna vec je to, akú hráčku v klube potrebujeme, no druhá je pomer cena/výkon. Ja najlepšie viem, koľko peňazí môžeme použiť a snažím sa k tomu pristupovať ako ku každej inej zákazke. Chcem dosiahnuť čo najväčší efekt, pri čo najnižších nákladoch. Od toho sa odvíjajú aj niektoré nie veľmi dobré nákupy, no sú tam aj veľmi dobré. Napríklad u McCarville bol pomer cena/výkon úplne fantastické číslo. Vždy si vypočujem všetkých zainteresovaných ľudí, ich názory na smerovanie družstva i výber hráčok, ale rozhodnutie je na mne.“
Pokorenie Ružomberka, päť titulov a ostatné úspechy Keď vznikal nový klub, ambíciou bolo najmä vytvoriť dobré podmienky hráčkam. Zdolanie bezkonkurenčne dominujúceho Ružomberka bolo vtedy iba zbožným prianím. Na nakoniec šlo všetko rýchlejšie, ako sa očakávalo. „Prvým míľnikom bolo pre mňa prvé víťazstvo nad Ružomberkom a potom prvé víťazstvo v lige. Triumf nad Ružomberkom prišiel hneď v našej druhej sezóne (2002/03) a ukončili sme ním sériu 273 duelov Ružomberčaniek bez prehry. Treba ale priznať, že Ružomberok bol vtedy už značne oslabený. Napriek tomu to bol vážny míľnik. Prvý titul v roku 2004 bol veľmi významný. V nasledujúcej sezóne sme sa dostali do play off Euroligy a bola veľmi vydarená. Aj túto poslednú môžem zaradiť medzi úspešné, keďže som si plných osem mesiacov naplno u
žíval svoj koníček. Škoda zbabraného zápasu doma s Valenciennes, keď sa zranila Janel McCarville. Nebyť toho súboja, mohli sme byť veľmi spokojní,“ poukázal D. Jendrichovský na blízkosť postupu zo základnej skupiny.
Ciele a vízie do budúcnosti „Bol som vždy maximalista a moje ciele neboli nikdy nízke. Smerom do budúcnosti by som sa chcel dožiť jednej šťastnej sezóny, keď by sme sa dostali do Final Four Euroligy. To by som považoval za nejaké ukončenie svojho dlhodobého snaženia. Môžem si naivne hovoriť, že by som chcel Euroligu niekedy aj vyhrať, ale reálne to nie je možné, pokiaľ by sa neudialo v ostatných krajinách niečo radikálne, neprestali by podporovať ženský basketbal. Final Four je taká moja méta do budúcnosti, no musím povedať, že som trpezlivý. Chcem sa poďakovať svojim partnerom, ktorí mi pomáhajú financovať klub. Nikto z nich ma netlačí do neja
kých imaginárnych výsledkov. Všetci vedia, že peniaze sa snažíme maximálne využiť, nie len na basket, ale aj na prezentáciu partnerov. Aby sa dalo povedať, že to nie sú z ich strany vyhodené peniaze. Ak je partner spokojný neodchádza, a to je pre ďalšie sezóny veľmi dôležité.“
Päťnásobný slovenský majster pracuje vzhľadom na slovenské podmienky s gigantickým rozpočtom, no porovnávať ho so špičkovými európskymi tímami a najmä celkami z Ruska je nemožné. „V uplynulej sezóne sme mali rozpočet postavený zhruba na úrovni 22 miliónov, ale prekročili sme ho asi o ďalšie tri milióny. V najbližšom ročníku bude postavený na 30 miliónov korún, čo sa nám s prispením partnerom verím podarí naplniť. Dúfam, že pridáme tentoraz ďalší krok, ktorým bude postup zo skupiny Euroligy. Niektorí ľudia na Slovensku si myslia, že úspechom je hrať minimálne Final Four, ale s naším finančnými možnosťami chceme bojovať o postup zo skupiny a potrápiť silné družstvá. Situácia už asi nikdy nebude ako v roku 2000, keď slovenské družstvo malo jeden z najvyšších rozpočtov v Európe. Pre porovnanie Brno malo pre sezónu 2007/08 oficiálne k dispozícii 67 miliónov českých korún, čo je asi 80 miliónov slovenských a s podobnou sumou pracovali aj v Krakowe. Ruské družstvá majú od tri do päť miliónov eur. To sú už také závratné sumy, že my im konkurovať nemôžeme. Na druhej strane môžem povedať, že sme už niekde na úrovni francúzskych klubov a možno niektorých talianskych. Iba Valencia je mimo Ruska výnimkou, robí v miliónoch eur a chce šliapať na krk ruským celkom.“
Komentáre k článku