Michal Bakaj
basket.sk
Experti i fanúšikovia často porovnávajú športové reprezentácie Česka a Slovenska. Zatiaľčo českí basketbalisti včera odleteli do Ázie, kde ich čaká prvá účasť na svetovom šampionáte po 37 rokoch, Slováci po neúspechu v predkvalifikácii ME budú minimálne 18 mesiacov bez súťažného zápasu.
Je medzi týmito dvoma tímami skutočne taký priepastný rozdiel vo výkonnosti? Rozdiel tam samozrejme je, ale podľa nás je veľmi dôležitá aj iná, veľmi podstatná skutočnosť.
Na začiatok treba povedať, že slovenský tím pod vedením kouča Žana Tabaka dosiahol v rámci svojich možností maximum. Predkvalifikáciu rozbehol dobre, po bojovnom výkone zdolal doma Cyprus.
Žiaľ, za výhru zaplatil veľmi vysokú cenu, keď pre zranenie prišiel o kľúčového hráča. Moderný basketbal stojí a padá na hre stredného rozohrávača a keď z ďalších zápasov vypadol Šimon Krajčovič, pozícia Slovákov sa skomplikovala. Následne prišla vysoká prehra v Rumunsku a šance SR boli už len mizivé.
Opäť treba pripomenúť, že je veľká škoda, že reprezentácia nemá k dispozícii Romana Marka. Skúsený rozohrávač by mužstvu nepochybne pomohol a mladší kolegovia (Krajčovič, Ihring, Hlivák) by sa od neho mnohé naučili. Avšak Marko už trinásť rokov žije a hrá v Čechách a v tom, že národný tím SR už nie je jeho prioritou, sa mu nedá nič vyčítať.
Škrt urobilo Tabakovi a spol. aj zranenie Mareka Doležaja, ktorý sa zranil krátko pred začiatkom predkvalifikácie. Mladý univerzál by zrejme nechýbal v základnej zostave na poste malého krídla, kde Slovensko nemá dostatok hráčov. Napokon na trojke solídne zahral Jaroslav Musil, ktorý však v tíme ani nemal byť a dostal sa do neho ako náhradník.
A tu sa dostávame k jadru veci.
Realizačný tím sa musel od začiatku leta vysporiadať s množstvom ospravedlneniek. Zranenia, doliečovanie zranení, operácia, svadba kamaráta či narodenie potomka. Niektoré sú relevantné dôvody, niektoré zrejme o niečo menej.
Kto všetko chýbal? Okrem spomínaného Doležaja by si miesto v národnom tíme podľa nás zastali Kuric, Čekovský, Bojanovský, Mrviš, Tot, Jašš či Žiak.
Nebudeme hodnotiť jednotlivých hráčov a súdiť ich, či mali alebo nemali prísť. Každý jeden vie, aký bol alebo je jeho stav a prečo sa tak rozhodol.
Po skončení predkvalifikácie bol z tohto stavu sklamaný aj Tabak, ktorý napriek tomu prejavil záujem o pokračovanie vo funkcii. Povedal nám, že niektorí hráči mu dali určité sľuby, ale potom ich nedodržali.
Isté však je, že v iných krajinách má reprezentácia dôležitejšie postavenie. Je to niečo, čo už pred rokmi zdôrazňoval Tabakov predchodca Ivan Rudež – že treba pozdvihnúť štatút reprezentanta, ktorý je u nás na veľmi nízkej úrovni.
Opačný príklad? Vladimír Brodziansky. Mal všetky dôvody, aby po náročnej sezóne v Španielsku zvolil cez leto oddych. Ak by sa u rodáka z Prievidze prejavilo urazené ego, nemusel prísť vôbec, keďže slovenská basketbalová verejnosť ho v hlasovaní o Basketbalistu roka nezaradila ani medzi najlepšiu desiatku. Brodziansky však prišiel a bol jasným lídrom.
V iných krajinách sa hráči trhajú, aby si mohli obliecť dres národného tímu. Na Slovensku to tak, žiaľ, nie je. Ak sa v tomto smere nezmení zmýšľanie hráčov, slovenský mužský basketbal zostane najbližšie roky tam, kde je teraz.
Komentáre k článku