Azda sa neurazia, ak prezradíme ich vek. Milan Golian sa narodil 31. júla 1974, Eduard Znanec 3. novembra 1976. Sú to dvaja najstarší harcovníci pohybujúci sa na slovenských palubovkách. Oboch spája takmer výlučné pôsobenie na Slovensku počas dvadsaťročnej kariéry. Naopak, rozdeľuje ich predpokladaný odchod do basketbalovej penzie. Pre Znanca je možno extraligový ročník 2012/2013 posledný v aktívnej kariére, Golian si trúfa hrať aj do štyridsiatky.
Golian: Ak vydrží zdravie a bude záujem, potiahnem aj do štyridsiatky
Milan, vy ste najstarší hráč slovenskej extraligy, klobúk dole. Čo hovoríte na tento honor? „Nuž, basketbal ma baví ešte aj v 38 rokoch.“
Čo najviac? „Súťaživosť a keď moje družstvo vyhráva. Momentálne sa nám síce nedarí, ale osobne stále tužím víťaziť.“
Zamýšľali ste sa nad tým, dokedy chcete aktívne hrávať? „Pokiaľ vydrží zdravie, čo najdlhšie. Zatiaľ musím poklopať, nohy ma poslúchajú, takže je to v poriadku.“
Čiže hodláte pokoriť aj magickú štyridsiatku? „Veľa hráčov to dokázalo. Ak bude ešte o mňa záujem, tak v pohode aj do štyridsiatky.“
S výnimkou krátkeho účinkovania v českom Prostějove ste pôsobili výlučne na Slovensku. Zahraničie vás nelákalo? „Ani nie. Podľa môjho názoru má najvyššia slovenská súťaž svoju kvalitu.“
Spomínate si ešte, kedy ste naskočili do súťažného diania medzi dospelými? „Mal som osemnásť rokov, čiže v roku 1992. Hrával som za Žilinu, bola to ešte federálna liga.“
Ako sa zmenil basketbal za ostatných dvadsať rokov? „Hráči rastú, hrá sa modernejšie. Basketbal je určite rýchlejší ako kedysi.“
Ste najskúsenejší hráč pôsobiaci pod slovenskými deravými košmi. Napriek tomu sa len zriedkavo objavujú v športových médiách vaše názory. Nebodaj sa stránite novinárov? „Nie, nie… Ja nemám problém s novinármi, ani s poskytovaním rozhovorov.“
Mimochodom, dozvedeli sme sa, že vy nevlastníte ani funkčný mobilný telefón. Nechýba vám k životu? „Momentálne nie.“ (s úsmevom)
Viete, kto vás „prenasleduje“ v rebríčku najstarších borcov v extralige? „Tuším, že Edo Znanec.“
Správne, aký je to hráč? „Na svoj vek v pohode, celkom sa mu darí. Oni vo Svite teraz majú amerického trénera, čiže musí trénovať aj v 36-tich rokoch.“ (s úsmevom)
Znanec: Najviac sa mi páči, keď máme voľno
Ste druhý najstarší basketbalista pôsobiaci v našej extralige. Viete, kto je na čele tohto rebríčka? „Asi Milan Golian.“
Máte pravdu, ako by ste ho charakterizovali ako hráča? „Milan bol odjakživa strelec s dobrou rukou. Chvíľu sme boli spoluhráči vo Svite, nejaký polrok. Jeho hlavnými prednosťami sú streľba a blok.“
Edo, teraz sa už budeme venovať vám. Je vôbec na Slovensku zmysluplné hrať basketbal v 36-tich rokoch? „Ach, ťažká otázka. Samozrejme, človek už nie je na vrchole svojich fyzických síl, avšak stále ma to baví. Nejaký zmysel to určite má, basketbal robím celý svoj život.“
Čo sa vám na ňom najviac páči? „Keď máme voľno (so smiechom). Teraz vážnejšie. Pravidelne absolvujeme namáhavé obdobia, akými sú letné prípravy či tréningy. Ale potom ma poteší, keď človek dokáže vyhrať ťažký zápas. No a pokiaľ sa vám podarí play-off, vtedy je to naj.“
Dokedy chcete hrávať aktívne basketbal? „Neviem ešte presne odpovedať, ale je dosť možné, že aktuálna sezóna je moja posledná.“
Rozmýšľali ste, čo bude potom? „Nevylučujem, že sa budem naďalej pohybovať okolo basketbalu. Určite naňho nezanevriem.“
Neľutujete, že ste de facto celú kariéru strávili pod slovenskými košmi? „Troška aj hej. Keď som mal nejakých 25 rokov, bol som na skúške v Nemecku. Akurát vtedy schválili v tamojšej druhej lige pravidlo, že v nej môže pôsobiť iba cudzinec do 22 rokov. Mimochodom, táto regula trvala len chvíľu. Ja som sa však medzičasom vrátil do Svitu a už som to nejako neriešil.“
Práve so svitským basketbalom je spojené vaše meno. Na otázku, prečo ste mu zostali v podstate celú kariéru verný, očakávame argument, že ste pod Tatrami doma. Aké boli ďalšie dôvody? „Vo Svite som začínal. V podstate aj v mojom najlepšom období bol klub na vrchole. Nebol problém s peniazmi, výplaty nemeškali. Aj hodnota tréningového procesu bola na vysokej úrovni. Nemal som potrebu ísť niekam inam.“
Už v treťom ročníku na strednej škole ste začali hrať za mužov. Ako sa vašimi očami zmenila slovenská extraliga za dve desaťročia? „V prvom rade niekedy tu hralo menej Američanov a viac Slovákov. Bola to taká pravá slovenská liga. Veľa z chalanov, ktorí sme spolu hrávali v mládežníckych kategóriách, sme sa spolu stretávali aj v extralige. Istý čas ste mohli mať na súpiske dvoch cudzincov a keď už prišli, boli ozaj dobrí. Vo všeobecnosti mám pocit, že to bolo kvalitnejšie. Finálové zápasy s Pezinkom mali úžasný náboj, natrieskaná hala, teraz to už nie je také. Aj celoslovenské médiá sa basketbalu väčšmi venovali. Napríklad keď sme boli majstri, vyfotili nás a objavili sme sa v Novom Čase. Teraz do toho už nikto nezakopne.“
Komentáre k článku