Tomáš Prokop
basket.sk
Každý fanúšik túži vidieť najlepších z najlepších pokope. V jednom tíme, ktorý sa zapíše do dejín tak, že sa na neho bude spomínať po desiatkách rokov.
Basketbalový turnaj na olympijských hrách mával svoju kvalitu, ale bolo to podobné ako u futbalistov (aj keď o niečo kvalitnejšie). Najlepší profíci z NBA na ňom nesmeli štartovať. Až prišla barcelonská olympiáda v roku 1992, ktorá zmenila všetko.
Američania mohli postaviť najlepší tím. Pojem najlepší však vyšvihli do snových výšin, preto vznikol výstižný názov Dream Team. Vidieť pokope Michaela Jordana s Magicom Johnsonom, Larrym Birdom, Karlom Maloneom, Johnom Stocktonom či univerzálnymi Charlesom Barkleym so Scottiem Pippenom alebo fantastickým duom pivotov David Robinson, Patrick Ewing bolo niečo neopakovateľné. Preto nebolo pochýb, že najväčšiu pozornosť v katalánskej metropole na seba upúta práve partička amerických superhviezd pod vedením charizmatického Chucka Dalyho.
Isiaha Thomasa do tímu nechceli
Vedenie doplnilo tím ešte o strelca Chrisa Mullina, krídelníka Clyda Drexlera a po sľube, že vyberie jedného hráča z univerzity, padľa voľba na Christiana Laettnera, ktorého uprednostnili pred Shaqom O´Nealom.Miesto neostalo pre hviezdneho rozohrávača Isiaha Thomasa, ktorý sa do tímu nedostal aj pre zlé vzťahy s viacerými hráčmi. Jordan doslova povedal, že ak bude Thomas v zostave, on v nej nebude. Podobne negatívne sa vyjadril o hviezde Detroitu aj Magic Johnson, ktorý najprv prišiel s obhajobou Thomasa.
Proti americkému supertímu nemali súperi šancu. „Pozrel som sa doľava a tam bol Michael Jordan, pozrel som sa doprava a tam bol Larry Bird alebo Charles Barkley. Nevedel som, kam mám prihrať,“ spomínal so úsmevom Magic Johnson.
Legendárnou sa stala veta kubánskeho trénera Miguela Calderona Goméza v olympijskej kvalifikácii. Po drtvitej prehre jeho tímu s USA 57:136 len skonštatoval. „Nemôžete zakryť slnko prstom.“ Kubánci boli jedným z tímov, ktoré viac zaujímali spoločné fotky s hráčmi Dream Teamu po zápase ako samotný duel.
Jedenásť členov Siene Slávy
V Barcelona to bolo po príchode amerických basketbalistov akokeby prišiel Elvis Presley, Beatles alebo Michael Jackson. Olympijské hry ovládli profíci z NBA. Nemožno sa tomu ani čudovať, veď s výnimkou Laettnera sa všetci ostatní členovia zostavy dostali do Siene Slávy.
Každý ich pohyb sledovalo množstvo fanúšikov a médií. Pri ceste na tréningy lemovalo autobus s Američanmi množstvo fanúšikov s transparentmi. Ich presuny z hotela sprevádzali policajti na motorkách.
Úsmevné potýčky na tréningoch tvorili väčšie titulky ako zlaté medaily z iných disciplín. Bez pochybností sa dalo povedať, že to bol najlepší basketbalový tím všetkých čias.
„Vkročili sme do letiskovej haly a odvšadial sa na nás valili ľudia. Fanúšikovia, športovci z iných štátov, všetci chceli autogram alebo fotku. Po akreditácie sme museli poslať niekoho z vedenia reprezentácie, lebo sami by sme do olympijskej dediny ani neprišli. Bolo to šialené,“ spomínal s úmevom pre espn.com Charles Barkley.
Obrovská bola aj ochranka pri Dream Teame, ktorý dostával smrteľné vyhrážky. „Išli sme si zaplávať do bazéna na streche nášho hotela a bolo zaujímavé sledovať ako to tam prebiehalo. Vedľa stálo dievča v bikinách, vedľa nej policajt so samopalom a takto sa to opakovalo pri celom bazéne. V hoteli sme nebývali preto, lebo by sme boli namyslení a rozmaznaní. Dôvodom bolo, že sme dostávali množstvo smrteľných vyhrážok, preto sme nemohli ísť do olympijskej dediny,“ dodal niekdajší skvelý krídelník a dnes obľúbený televízny spolukomentátor.
Na turnaji sa predviedli Američania s obrovskou ľahkosťou. V zápasoch sa zabávali a turnajom prebehli s prstom v nose.Vyhrali všetkých osem zápasov, keď priemerne dávali 117 bodov a vyhrávali 43 bodovým rozdielom! Nikto im nenarobil väčšie problémy. Ako dôkaz svedčí, že tréner Daly si nepotreboval ani jedinýkrát počas turnaja zobrať oddychový čas!
Zaujímavosťou bolo, že Američanov viedol strelecky Charles Barkley s priemerom 18 bodov na zápas, ktorý ukázal aj v hviezdnej zostave svoj skvelý talent. Mal o tri body viac ako Michael Jordan. Ten však hral od polovice turnaja na pozícii stredného rozohrávača, keďže Johna Stocktona trápilo zranenie ruky.
Američania v prvom rade všetkých zabávali skvelými smečmi a akciami, po ktorých premieňali zápasy na exhibíciu ala Harlem Globetrotters. „V budúcnosti ešte uvidíte výborných profesionálov na olympiáde, ale nikdy neuvidíte podobný tím,“ vystihol situáciu tréner Daly.
Napriek Jordanovej povahe a súťaživosti, bol dušou tímu Magic Johnson. Mladší hráči nespravili nič, čo by dopredu ikona Los Angeles Lakers neschválila.
Vojna zmarila väčšiu šancu Juhoslovanom
Negatívom bolo, že na turnaji už neštartovala Juhoslávia, ktorá predtým dominovala na svetovom šampionáte 1990. Dražen Petrovič síce potiahol Chorvátov do finále, ale spolu s Tonym Kukočom a spol bol na americký supertím prikrátky. Množstvo odborníkov spomína len s otázkou na perách, aké by to bolo, keby Petroviča doplnili Vlade Divac, Željko Obravodič, či iné hviezdy zo srbskej strany. Všetky tieto dohady zničila vojna na balkáne. Chorváti už bojovali o zlato sami. Američanom sa pokúšali vzdorovať najprv v zápase v skupine, ktorý prehrali o 33 bodov. V pamätnom finále bojovali statočne, polčas prehrali o 14 bodov, ale USA nakoniec zvíťazilo rovnako poľahky ako na celom turnaji po výsledku 117:85.
Proti Dream Temu si zahral aj na Slovensku známy Aramis Naglič, ktorý bol hviezdou v slávnych časoch Pezinka a neskôr priviedol Inter Bratislava k titulu.
„Boli to obrovské emócie. Osem či deväť hráčov z ich zostavy patrí medzi päťdesiat najlepších basketbalistov histórie. Od Jordana, Magica Johnsona, Birda až po Stocktona, Barkleyho. Ani sa nedá povedať, ktoré meno bolo lepšie. Malo to silný citový náboj, prvýkrát sme hrali ako samostatné Chorvátsko. Všetci v mojej vlasti si tie zápasy pamätajú. Ťažko je vybrať jeden detail,“ spomínal Naglič, ktorý sa vrátil aj k hypotéze, čo by sa stalo, keby hrala ešte Juhoslávia.
„Juhoslávia mala najlepšiu basketbalovú ligu v Európe. Prišlo z nej veľa hráčov. Od Divaca, Djordjeviča, Daniloviča až po našich Chorvátov Radžu, Petroviča či Kukoča. To je európsky Dream Team. Ak by tím ostal pokope, tak by to bolo mužstvo, ktoré by dominovalo Európe desať rokov. Neviem, čo by bolo proti USA, bol by to však skvelý zápas,“ dodal bývalý výborný krídelník.
Najlepší zápas všetkých čias
Ešte pred turnajom sa stala jedna veľmi zaujímavá vec. Američania si zvolili za miesto pre prípravný kemp Monako, kde sa stretávali s kráľovskou rodinou. Tradovalo sa, že pred ich príchodom im hovorili o tom ako v malom štátiku basketbal nikoho nezaujíma. Keď však Michael Jordan a spol prileteli, nahrnuli sa do ulíc tisícky zvedavcov.
Vrchol prípravy prišiel v tréningovom zápase za zatvorenými dverami.Michael Jordan ho neskôr označil za najlepší duel, aký kedy v kariére hral. „Bez trénerov, bez rozhodcov, ale najlepší hráči na svete medzi sebou. Bolo to úžasné,“ spomínal pre NBA TV MJ, ktorý bol v tíme s Pippenom, Ewingom, Birdom a Maloneom. Proti boli Magic, Robinson, Barkley, Mullin. Najvtipnejšie bolo, že nikto nechcel neskúseného Leattnera, ktorý nakoniec skončil u Magica, lebo Drexler so Stocktonom nehrali pre zranenie. „Energia bola obrovská, nikto nechcel prehrať,“ vravel Jordan.
Duel sa postupne zmenil na súboj Michaela Jordana proti Magicovi Johnsonovi. „Magic opakoval Michaelovi, že NBA ešte nie je jeho liga, na čo Michael hneď reagoval, že bez pochyby je jeho. Najvtipnejšie bolo, že na kraji palubovky ležal na zemi Larry Bird a len potvrdil Magicovi, komu už patrí liga,“ vravel so smiechom pre NBA TV Chris Mullin. Jordanov tím zvíťazil 40:38. „Rozprávali sme sa v šatni s Larrym, keď zrazu prišiel Michael a povedal – v meste je nový šerif,“ spomínal s úsmevom Magic Johnson.
„Množstvo hráčov používa trash talk len vtedy, keď sú tam kamery, ale tu boli zavrené dvere. Bolo to o rešpekte a dokazovaní si, kto je najlepší,“ hovoril Mike Krzyzewski, ktorý bol v tej dobe jedným z asistentov Dalyho.
Originálny Dream Team zmenil basketbal globálne a naštartoval väčší záujem o NBA. Výsledkom toho bolo, že aj v Európe či vo zvyšku sveta začali vychovávať lepších hráčov a budúce hviezdy ako Dirk Nowitzki, Pau Gasol, Marc Gasol, Tony Parker či Manu Ginobili, ktorý dokázal svoju Argentínu priviesť k zlatu na olympiáde v Aténach 2004, kde zdolali aj Američanov.
Komentáre k článku