Final 8 Euroligy považujem za druhý vrchol ženského basketbalového roka 2012. Jednotkou sú samozrejme OH v Londýne. Takmer paralelne s istanbulským turnajom však prebieha iný a z hľadiska diváckeho záujmu väčší ženský turnaj, ktorý v utorok v noci vyvrcholí finálovým zápasom. NCAA Tournament je každoročný turnaj najlepších univerzít v USA, ktorý má spolu s mužským turnajom prezývku „March Madness“, čiže „marcové šialenstvo“.
Do turnaja je na základe výsledkov v jednotlivých regiónoch nasadených 64 najlepších družstiev, ktoré v priebehu troch týždňov absolvujú „vyraďovačku“. Štyri najlepšie družstvá postúpia do Final Four, ktoré tento rok hostí Denver. Za svojimi miláčmi sa sťahujú nielen ich fanúšikovia (študenti, ale aj bývalí absolventi univerzity), ale aj univerzitné kapely, roztlieskávačky a maskoti.
Ak som hovoril o diváckom záujme, tak ten suverénne prevyšuje možnosti nielen európskeho basketbalu. Priemerná návštevnosť je momentálne okolo 7000 divákov, no ešte pred ekonomickou krízou to bolo okolo 12 000 (a to stále hovorím o ženskom basketbale). Nikdy nezabudnem, keď som sa po zápase proti Spartaku Moskva v Steel Aréne opýtal Janel McCarville, či už hrala pred takouto návštevou. Prekvapila ma jej odpoveď: „Bol to skvelý zážitok, ale my sme mali na univerzite (University of Minnesota) priemerne 11 000 divákov.“
Tento rok do záverečného turnaja z každého zo štyroch regiónov postúpili najvyššie nasadené družstvá. Dve stálice – Uconn, ktorý vedie reprezentačný tréner USA Geno Auriema (z jeho dielne vyšli hviezdy ako Diana Taurasi, Sue Bird, Asjha Jones, Maya Moore či Tina Charles), a Stanford, ktorý vedie už 26 rokov Tara Van DerVeer (z jej dielne je napríklad Kayla Pedersen, ktorá pôsobila v našom drese) a priviedla ho 11-krát do Final Four. K ním sa pridali univerzity, ktoré sa síce nemôžu pýšiť tak úspešnou minulosťou, no ako Notre Dame, tak Baylor poznajú chuť víťazstva v NCAA.
Prečo už niekoľko rokov venujem pozornosť tomuto turnaju? Znalosť hráčok a ich potenciálu mi prieniesla ovocie. Veď Janel McCarville, Angel McCoughtry, Kayla Pedersen na mňa urobili obrovský dojem práve počas tohto turnaja. Aj tento rok sledujem štyri veľmi nádejné hráčky nielen pre WNBA, ale hlavne pre veľké euroligové kontrakty. Jedna z nich Elena Delle Donne už z turnaja vypadla, aj keď dotiahla Delaware po prvý raz v histórii do záverečného turnaja. Titul najlepšej strelkyne sezóne jej nikto nevezme, pretože 28,1 bodu na zápas je neprekonateľných. Škoda, že pre európsky basketbal je asi stratená. Pochádza totiž z veľmi bohatej rodiny, a má ťažko choré dvojča, o ktoré sa dennodenne stará. Aj preto bola v kempe spomínaného Uconn iba dva týždne a vrátila sa na malú univerzitu Delaware, kde hrala aj volejbal.
Ostatné tri hráčky, ktoré majú šancu stať sa hviezdami svetového basketbalu viedli svoje družstvá v nedeľňajších semifinálových zápasoch. Brittney Griner (Baylor) má obrovskú šancu zahrať si v drese USA už na londýnskej olympiáde. Jej 205 cm a neskutočný výskok (je to trošku chlapec) ju predurčuje k revolúcii, pretože je prvou hráčkou ktorá smečuje bez rozbehu a po odraze z dvoch nôh. To sa jej podarilo už dvakrát počas turnaja, a aj napriek tomu, že ju Stanford neustále zdvojoval až ztrojoval prispela k 39. víťazstvu v tejto sezóne (0 prehier).
Prehru ťažko niesla Nneka Ogwumike, ktorú všetci odborníci pasujú za jedničku tohtoročného draftu WNBA (ostatné tri čaká ešte rok na univerzite a na draftu pôjdu o rok). Tá počas štyroch rokov postúpila so Stanfordom vždy do Final Four, no na vrchol sa jej dostať nepodarilo.
Druhé semifinále sa rozhodlo až v predĺžení, kde slávny Uconn padol vo výbornom zápase, a tak Skylar Diggins (rastie z nej skvelá rozohrávačka), povedie Fighting Irish v utorňajšom finále. Trošku mi vadia pravidlá, lebo 30-sekundový útok, množstvo timeoutov a hlavne žiaden limit na prechod na súperovú polovičku zbytočne spomaľujú zápas. Ale chceli by sme mať také haly, zabezpečenie a možnosti týchto univerzít.
Komentáre k článku